Krasko, Ivan : Vesper dominicae
Vesper dominicae (Slovak)Tam niekde v diaľke v čierňavých horách dedinka biela túli sa k zemi pokojná, tichá. V nej starodávne vážneho vzhľadu domy si čušia. Z tých v jednom iste ustarostená matička moja samotná sedí pri starom stole. Kostnatou rukou podpiera čelo vráskami zryté – starostí tiene vždy sedia na ňom: tak som ho vídal od mala svojho – – Tranoscius má pootvorený – mosadzné sponky, hladené hmatom pradedov ešte, matno sa lisnú v prípozdnom svetle – – Posledný na list díva sa, díva, – tam naznačené je ťažkou rukou: „Pán Bůh požehnal nám syna, kterýž...“ – až dobré oči slzami skropia zažltlé listy... Však stará kniha, čo rozplakala, matičku moju utíši zase: už spieva mäkkým, tenuškým hlasom: „Den nedělní se skonává, chválmež...“ – – A súmrak padá vždy väčší, hustší v izbietku malú – – – A pokoj sadne pomaly, tíško na sivú hlavu matičky mojej – –
|